Záujmové skupiny

Poľovníci

Medzi najstarších známych poľovníkov vo Vlači patrili: Juraj Fečo – zástupca starostu, richtár a neskôr od roku 1924 starosta obce Michal Gača a jeho brat Andrej Gača. Ten dokonca kuriózne zomrel na infarkt pri love líšky na zľadovatenej Topli pod obcou. Po nich to boli Michal Vasiľ ml. a Ján Fečo, syn spomínaného Juraja.

Michal Vasiľ (1920 – 2018) začínal už ako osemnásťročný a poľoval až do roku 2000. Bol aj členom poľovníckeho združenia vo Fričovciach. V jeho šľapajach kráča aj syn Ján. Veľmi známym poľovníkom vo Vlači je František Lajčin, ktorý sa do obce priženil z Kračúnoviec v roku 1967. Veľmi skoro sa aktívne zapojil do činnosti miestneho poľovníckeho združenia. Okrem lovu a ochrany zveri bol totiž aj výborným kuchárom a jeho poľovnícky guláš chutil všetkým. Známy bol aj jeho povestný humor.

Poľovný revír, do ktorého patrí aj Vlača, vznikol v roku 1973, a to zlúčením dvoch revírov Pavlovce a Babie ako srnčí revír č. 1 PETIČ s výmerou 4 324 ha. Po uplynutí 10 rokov došlo k zmene hraníc. Výmera revíru sa zmenila na 3 849 ha a neskôr prijali názov VYSOKÁ so sídlom v Medziankach. Malo vtedy 41 členov. 5. decembra 1994 členovia pracovných skupín Vlača, Babie, Medzianky a Radvanovce založili nové združenie s pôvodným názvom VYSOKÁ Medzianky, ale už s výmerou viac ako 2 000 ha. Medzi poľovnú zver tu patrí jelenia, srnčia, diviačia zver, líška či jazvec. Jeho členmi z Vlače sú: František Lajčin, Ján Hermanovský, Michal Vasiľ, Juraj Biroš, Ján Biroš a Ján Vasiľ. Neskôr pribudli Pavol Andrejko a Helena Hadzimová-Lajčinová. Od roku 2016 je Juraj Biroš poľovným hospodárom PZ VYSOKÁ Medzianky.

Združenie sa môže pochváliť aj veľmi peknými trofejami. V roku 1995 ulovil diviaka v katastri obce Vlača-Doly náš rodák Juraj Biroš, ktorý v roku 2020 na poľovníckej výstave s medzinárodnou účasťou v Nitre získal zlatú medailu. V roku 2024 bol ulovený (dovtedy v revíri neznámy) šakal zlatý v lokalite Vlača-Pod úbočou, ktorý na chovateľskej prehliadke vo Vranove n. Top. v roku 2025 získal zlatú medailu. Strelcom bol Peter Nazarej z Medzianok.

Rybári

Rieka Topľa bola oddávna bohatá na rôzne druhy rýb, ako jalec, mrena, podustva, šťuka či kapor. Najstarším známym rybárom bol Ján Štofan, ktorého obyvatelia Vlače poznali skôr pod menom Hefo. Vtedy zrejme nemal žiadne povolenie na lov. Podľa pamätníkov lovil do siete, tzv. „križaka“. Na krku mal zavesenú plechovú krabicu s čistou vodou, do ktorej vkladal ulovené ryby. Jeho žena Zuzana ich potom nosila predávať do Hanušoviec.

Prvý známy rybársky lístok vlastnil Ján Sirotský a v sedemdesiatych rokoch 20. storočia to bol Juraj Andrijko, ktorý sa aktívne zapojil ako člen Miestnej organizácie Rybárskeho zväzu v Hanušovciach n. Top. Bol aj členom rybárskej stráže a chránil časť Tople v katastri obce Vlača plašením dravých kormoránov. V jeho šľapajach kráča aj syn Juraj a už aj vnuk Juraj. Je to veľmi pekný príklad aj pre ostatných obyvateľov. Okrem vôd rieky Tople využívajú naši rybári aj vodnú plochu s rozlohou 1 ha v blízkych Remeninách. Môžu tu loviť kapra, pleskáča, zubáča a pstruha dúhového.

Rezbár

Veľmi dobré meno robí obci Vlača svojimi výtvormi umelecky nadaný Ján Klobušický. Narodil sa 25. 12. 1977 a je vyštudovaným umeleckým rezbárom. Maturoval v roku 1997. Okrem drevorezby sa venuje najmä vyrezávaniu pažieb pušiek, rukovätí nožov, sekier a poľovníckych doplnkov nielen z dreva, ale aj z parožia. Vyrezával aj diela so sakrálnou tematikou. Jeho diela zdobia mnoho kostolov v okolí. Známe sú aj jeho náramky, prívesky a lustre. Najnovšie vyrába rôzne darčekové predmety k životným jubileám formou pyrografie a leptania do kovu. Jeho práce sú precízne a vynikajú kvalitou aj stvárnením. Vo fotokronike Vlače sa nachádzajú jeho najznámejšie práce.

Ovocinári

Juraj Sirotský

Narodil sa v roku 1967. Už od mladosti mal záľubu v zachovávaní tradičných odrôd ovocných drevín v našej obci. Zaštepil veľké množstvo jabloní, hrušiek, čerešní, marhúľ, ale aj iných ovocných a okrasných stromov. Najznámejšia je jeho preštepená hruška hneď za mostom pri vstupe do Vlače na pravej strane, do ktorej naštepil štyri odrody v obci známe pod označením žnivuvky, cibuľárky, kameňuvky a cukruvky. Posledné menované obsahovali veľa cukru a málo šťavy, preto ich miestni obyvatelia používali na sušenie.

Juraj je aj známy milovník folklóru a jeho akordeón v lete často zaznieva celou obcou. V súčasnosti je členom folklórneho súboru Oblík v Hanušovciach n. Topľou. Je zrejme jediný z mladšej generácie, ktorý používal miestne nárečie aj počas základnej vojenskej služby v Čechách či na úradoch.

Hudobníci

Už za 1. ČSR bol známym harmonikárom a spevákom Andrej Gača st. Pamätníci spomínali, ako osviežujúco na nich po ťažkej práci pôsobili jeho ľudové pesničky počas teplých letných večerov. Prvá muzikantská skupina sa začala vo Vlači formovať asi v roku 1959, pretože už v roku 1960 sa zúčastnila na vtedajších Poddukelských slávnostiach spevu a tancov vo Svidníku. Členmi boli: Ján Fečo (kontra), Andrej Fečo (basa), Štefan Pohlod (primáš) a najmladší Juraj Sirotský (kontra).

Neskôr sa obsadenie tejto ľudovej hudby menilo. Začal hrávať Ján Bača zo Železníka na klarinete, Tomáš Novák zo susedného Babia bol primášom, na kontre hrali Ján Fečo a Juraj Sirotský a na base sa striedali Andrej Fečo a Ján Lajčin z Kračúnoviec. Posledná zostava – Ján Majer zo Železníka (primáš), Ján Bača (klarinet), Hamara z Kračúnoviec (kontra), náš Juraj Sirotský (kontra), Ján Lajčin a Andrej Fečo (basa) – hrávala na svadbách v širšom okolí celé šesťdesiate roky 20. storočia. Juraj Sirotský bol dokonca pri začiatkoch známeho súboru Oblík v Petrovciach v roku 1967.

Začiatkom sedemdesiatych rokov krátko hral na bicie s kapelou v Kračúnovciach Juraj Andrijko. V roku 1974 začali vo Vlači hrávať traja mladí nadšenci: Ján Vasiľ, jeho brat Juraj Vasiľ a ich kamarát Juraj Varga. Zvolili si pomenovanie The White Box. Po roku sa k nim pridal Emil Mitaľ a kapela sa premenovala na Magneticband. Bola to prvá bigbeatová skupina v okolí. Používali elektrické nástroje. Po odchode Juraja Vargu prišli učitelia Jozef Kovaľ a Ján Šoltés. Zmenili si názov na TREND. Bola to obľúbená skupina, ktorá hrávala najmä svadby až do roku 1981. V roku 1985 obnovili činnosť v zložení: Jozef Kovaľ, Ján Vasiľ, Juraj a Milan Husákovci a Martin Demčák. Pôsobili do roku 1994.

Treba spomenúť aj Jána Klobušického st., excelentného muzikanta, ktorý sa do Vlače priženil z Kendíc v roku 1976. Mal skupinu YPSILON a krátko pôsobil aj v kapele MARBEMIKAN. Hudobné vlohy po ňom zdedil syn Ján. V súčasnosti pôsobí v obci rodinná kapela Jána Vasiľa (akordeón) a jeho syna Matúša (kontrabas).

Šport

Vlača nemala športovú plochu až do roku 1965, keď nadšenci začali budovať ihrisko v lokalite Pod valalom. Terén bol svahovitý, preto museli zeminu vyrovnávať ručne. Podľa pamätníkov bol elán neskutočný. Keď povrch zarástol trávou, hrali sa priateľské zápasy so susednými obcami. Prvý väčší úspech dosiahli v Kračúnovciach, kde s domácim účastníkom 2. okresnej triedy prehrali len tesne 2:1.

Najväčšia nádej na oficiálnu súťaž ožila po roku 1980, keď sa predsedom MNV stal Ján Hermanovský. Prebehla prestavba ihriska, osadili sa nové bránky a zisťovali sa veľkosti dresov. Hoci všetko vyzeralo sľubne, do súťaže sa nakoniec neprihlásili. Medzi prvých nadšencov patrili: Ján, Milan a Andrej Birošovci, Michal, Juraj, Ján a Emil Gačovci, Anton Andrijko st; Jozef a Ján Andrejovci a ďalší. Keďže doma nebola možnosť súťažiť, odchádzali do okolitých klubov. Najďalej to dotiahol Jozef Biroš, ktorý hral 4. ligu za Tatran Kračúnovce.

Hasiči

Požiare sú nevyspytateľné v každej dobe, preto bolo nevyhnutné sa pred nimi chrániť a v prípade nešťastia ich urýchlene zneškodniť. Za čias Rakúsko-Uhorskej monarchie bola táto zodpovednosť vo veľkej miere prenesená na samotných obyvateľov. V každom obydlí musela byť povinne súprava pomôcok na hasenie požiaru.

Po vzniku prvej Československej republiky sa začali vo väčšej miere organizovať dobrovoľné požiarne zbory. V našej obci to bolo pravdepodobne v roku 1926, keď obec už vlastnila prvú hasičskú striekačku. Išlo o dvojstrannú ručnú pumpu, ktorá výrazne pomohla obyvateľom pri likvidácii požiarov.

Zo zákona museli byť v každej obci, ktorou pretekal potok, vybudované betónové zásobníky vody – tzv. četerne. Na Vlačianskom potoku sa nachádzali tri. Prvá bola v hornej časti obce pred domom rodiny Vargových, druhá oproti dnešnému domu Viktora Zakuťanského a tretia na dolnom konci obce v sade rodiny Lipovskej. Keďže tretia z nich je dodnes viditeľná, môžeme určiť aj jej rozmery – 2 × 3 × 2 m, čo predstavuje objem približne 1 200 litrov. Zároveň je dôkazom, že potok v minulosti tiekol cez sady a vlieval sa do rieky Topľa nad dnešným mostom. Počas výstavby dreveného mosta a novej cesty do obce v rokoch 1957 – 1959 bol tok potoka umelo presmerovaný do podoby, v akej ho poznáme dnes.

Obce mali povinnosť vybudovať aj požiarnu zbrojnicu. Vo Vlači to bola malá drevená stavba na obecnom pozemku pred dnešným starým domom Jána Klobušického pri ceste. Slúžila až do roku 1969, keď bola postavená nová murovaná zbrojnica v priestore, kde sa dnes nachádza sála obecného úradu.

Požiarnici vlastnili od roku 1955 motorovú striekačku, ktorá bola v sedemdesiatych rokoch vymenená za modernejší typ. Nové priestory poskytli viac miesta na uloženie hadíc a ďalšieho príslušenstva. Prvými strojníkmi boli František Skorohyd a Juraj Sirotský, neskôr v deväťdesiatych rokoch túto funkciu vykonával Peter Andrijko st.

Najväčšiu aktivitu vyvíjali dobrovoľní hasiči v sedemdesiatych rokoch. Pôsobil aj mládežnícky kolektív, ktorý sa v roku 1973 zúčastnil okresnej súťaže vo Vranove nad Topľou. Dvaja členovia pôsobili aktívne aj v rámci celého okresu ako funkcionári – Ján Hreha st. a Ján Hermanovský st., ktorý pracoval ako mechanizátor.

Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 sa začalo používať označenie hasiči a zmenila sa celková štruktúra požiarnej ochrany. Vo veľkom rozsahu začali pôsobiť profesionálne zložky a vznikali nové hasičské stanice. Bol zriadený Hasičský a záchranný zbor, ktorý združuje všetky profesionálne hasičské jednotky na Slovensku.

Popri nich pôsobí aj dobrovoľný hasičský zbor, tvorený členmi miestnej komunity, ktorí sa dobrovoľne angažujú v ochrane svojho okolia. V súčasnosti sú v prípade požiaru v našej obci v krátkom čase nasadení profesionálni hasiči z Hasičskej stanice Hanušovce nad Topľou. Dobrovoľní hasiči sa viac zameriavajú na pomoc pri povodniach a iných nepredvídaných udalostiach a sú podriadení starostovi obce.